Futbalový život v Hornej Porube.
Aktuálne  výsledky, tabuľka a rozpis majstrovských futbalových stretnutí mužov FK Vápeč Horná Poruba.
Aktuálne  výsledky, tabuľka a rozpis majstrovských futbalových stretnutí dorastencov FK Vápeč Horná Poruba.
Aktuálne  výsledky, tabuľka a rozpis majstrovských futbalových stretnutí starších žiakov FK Vápeč Horná Poruba.
Informácie o športovom živote v TJ Sokol Mrlínek.
Chcete vedieť aké bude počasie v Čechách a na Morave?
Niekoľko rád, aby Vaše grilovanie bolo úspešné!

 

Trasa: Malé Košecké Podhradie - Sokol - Vápeč - Homôlka - Dolná Poruba

 


 

Odjazd
autobusu je z Dubnice nad Váhom o 06:38. Skoro by som naň nenastúpil, pretože nestojí priamo na zastávke, ale cca 200 m pred ňou. Asi domácky zvyk z pracovných dní, keď býva zastávka plná iných autobusov. I keď je nedeľa a okolo ani živého človeka. Nabudúce už budem poučený.

 

Malé Košecké Podhradie
je zachádzka autobusu tam a späť z Košeckého Podhradia. Autobus pokračuje ďalej na Zliechov pod Strážov (poznámka pre plán na túru na Strážov). Vystupujem do ešte spiacej dedinky Malé Košecké Podhradie (336 m) o cca 7:00. Zastávka, vlastne otoč, je v strede dedinky pod kopčekom s zvyškami hradu Košeca (tiež poznámka pre budúce plány). Autobus sa otáča a vracia. Vďaka polohe v údolí tu ešte slnečné lúče neprenikli a vonku fajne primŕza. Kontrolujem polohu a púšťam sa po zelenej hore dedinkou smerom na osadu Háj. Pred osadou sa dávam vpravo na lúky pod Sokol, nastavujem fotoaparát, čakám na prvé lúče od Strážova a dýcham do dlaní a na prsty. Riadna kosa. Slnko vykukuje, fotím cvak - cvak, osvieti aj Vápeč aj mňa. Zisťujem, že moja poloha na fotenie nie je až taká skvelá. Mám proti svetlo. Fotím teda zohrievajúci sa Sokol a premýšľam ako hore.

 

Výstup na Sokol
je možný tak, že pôjdem do osady Háj a z nej vpravo po žltej na Ilavu, kde je ďalej odbočka vpravo a zozadu prudko hore na Sokol (651 m). Nechcem však strácať čas a tak mám už vyhliadnutú trasu -  z lúky priamo hore a až potom sa štandardne žltou vrátim dolu. Idem chvíľu cez zarastené kríčie a už som aj na vyhliadnutom úseku stúpania. Svah ma viac než 45°, pomáham si paličkami, odfukujem a priebežne sa rozpínam. Mráz nemráz, začínam sa prehrievať. Dosahujem prvý skalný výhľad nad dedinkou Malé Košecké Podhradie. Svetlo nič moc, už premýšľam o dennom čase, kedy sa tu najbližšie vrátim, aby foto stálo za to. Toto údolie stojí za to. Kopčeky Mačičie, Stupičie, dominantný Vápeč si zaslúžia lepšie svetlo. Vlastne aj ja. Iste nie takto po východe slnka. Postupujem krátkym cca 300 m hrebeňom Sokola na jeho opačnú stranu. Nachádzam žltú značku, turistické posedenie s ohniskom, vrcholovú schránku s knihou (nechce sa mi ani čítať ani zapisovať). Fotím za lepšieho svetla Porubskú dolinu, obec Štyri Lipy, vrch Vlčinec, masív Holazne. Slniečko krásne hreje. Uspokojenejší sa rozhliadam, po chvíli nachádzam značku na zostup. Zostupujem prudko dolu. Okľukou okolo Sokola sa vraciam sa do osady Háj.

 

Osada Háj (450 m)
je križovatkou žltej vedúcej z Ilavy na Vápeč a zelenej z Malého Košeckého Podhradia. Na opačnú stranu od Podhradia sa dá zostúpiť do Porubskej doliny do obce Štyri Lipy (343 m). Križujem teda osadu, chalúpky dymia z komínov, odvšadiaľ ma zdravia štekajúci štvornohý strážcovia. Keď som tu šiel pred týždňom opačne z Vápča do Ilavy, vyhrával tu z dedinského ampliónu „hej Macejko, Macejko...“, čím som si pripomenul ako je na Slovensku krásne. Teraz  ma zaujali plné kontajnery sklenených fliaš. Okolo kríža s Pannou Máriou sa púšťam po žltej do lesa smer Vápeč.

 

Okolo Osikoviny (525 m)
sa podľa mapy dá nazvať táto časť úseku. Na najbližšej križovatke zvážnic volím vľavo opúšťajúc na chvíľu žltú značku. Viem totižto, že tá vedie lesom okolo dvoch retranslačných stožiarov, čo ma dnes neláka. A tak prichádzam na čistinku vyrušiac zopár srniek, ktoré ihneď ladne miznú vo vzdialenom lese. Krížom cez lúku vchádzam na čas do lesa, ďalej lesným výsekom vystupujem na paralelnú zvážnicu so žltou a za druhou spomínanou retranslačnou sa napájam na značku.

 

Lúky pod Vápčom
ma čakajú asi cca 700 m putovania lesom od napojenia na žltú. Vychádzam z lesa vidím krásny Vápeč, údolie Hornej Poruby a protiľahlé Holazne. V pozadí Homôľka. Keďže je dopoludnie slnko mi hreje od Vápča a Homôlky priamo do tváre. Prižmurujem oči, vypaľujem si tak vrásky od zubatého slnka a pokračujem lúkami po žltej. Sem tam poodskakujem od žltej viac do svahov, aby som si pred pripravil zopár záberov na doma, kde na počítači dorobím panorámu údolia. Stúpaním vstupujem po značke do lesa.

 

Odpočívadlo SALON
ma čaká na malej čistinke povedľa žltej značky. Je tu prehradený potôčik, ktorý vytvára malé jazierko. Keďže mrzne je všetko pod ľadom. Oddychujem v príjemnom otvorenom zrubovom odpočívadle. Sú tu ľavice, kamenné opekanisko s komínom, kolesá z voza, všetko pekne v dreve, asi oddychové miesto vybudované domácimi z Hornej Poruby. Je tu čisto, žiadne odpadky. Po občerstvení pokračujem ďalej. Viem, že teraz sa v stúpaní viac zadýcham.

 

Stúpanie na Vápeč (956 m)
je po žltej v lese, kde nie je veľa čo fotiť. Obchádzam spadnutý pokrútený strom, čo som nedávno uložil na www.hiking.sk do galérie a strmo stúpam. Dostatočne zahriaty dosahujem smerovník Nad Porubou, kde sa pridáva červená značka. Po polo - prírodných schodoch sa približujem k studničke, kde vyzliekam vraj dýchajúci sveter a odkladám do otvoreného batohu, nech sa vysuší. Pokračujúc v stúpaní pri slnečnom počasí vystupujem po červenej do sedla Palúch a nechce sa mi veriť, že deň pred neskutočne fučalo, čím sa stupňovala pocitová zima. Teraz cítim krásne počasie a v žilách hormón šťastia z vydareného výletu. Pod sedlom Palúch stretám jedinú dvojicu turistov v mojom dnešnom putovaní. Okolo poludnia vyliezam na vrchol, kde očakávam veterno. No na moje prekvapenie je fantasticky príjemne. Fotím 360° panorámu, odľahčujem obsah termosky, pozerám na blížiaci sa opar a oblačnosť z Moravy. Usrkujúc čaj pozerám na vzdialenú Malú Fatru, Martinské Hole, neďaleký Strážov, Mojtín, Manín, Vršatské Bradlá. Vidím aj kúsoček Veľkej Fatry. Zo Strážova to musí byť super, pomyslel som si. Otáčajúc sa za protiľahlým masívom Holazne pozerám na vzdialený Inovec. Cez masív Baske sa dostáva môj pohľad na Homôlku. Kontrolujem teda pohľadom ďalšiu trasu a balím. Na svahu smerom dolu je niekde cca do 5 cm snehu. Opatrne zostupujem, nech sa zbytočne nepošmyknem. Klesám do sedla Palúch (900 m), kde pokračujem po modrej značke na Homôľku. Preliezam Palúch, z ktorého je prudké cik-cak klesanie.

Odpočívadlo na modrej
sa nachádza na čistinke, z ktorej je medzi jedľami síce úzky, ale pekný výhľad na Vápeč. Obrovský kruh okolo ohniska mi pripomína dobu pionierskych táborákov alebo že by nejaké strigônske zrazy. Ani jedno ani druhé. Zažil som tu raz živú atmosféru Štefanského výstupu na Vápeč. Veľa ľudí, veľa jedla, veľa zábavy, veľa pitia. Také ľudové veselie. Už sa takým výstupom vyhýbam. Fotím ešte odpočívadlo s ľavicami, povedľa druhé menšie ohnisko a pokračujem po modrej. Zostupujúc na lúku vyrušujem stádo laní. Škoda preškoda, že som nebol pripravený. Aj keď na chvíľu zastali, ale keďže ma cítili zmizli protiľahlým svahom ďalej do lesa. Asi ma cítili ako som sa spotil hore na Vápeč, myslím si zo srandy. Na druhej strane lúky vidím líšku ako prechádza na okraj a striehne. Hovorím si, že z diaľky vyzerá ako môj psík. Ale ten je doma v teple. Nastupujem do prudkého proti svahu a štverám sa prudko na hrebeň smerom na Homôľku.


 

Hrebeňom na Homôlku
začínam pociťovať ochladenie so zaťahujúcou sa oblohou. Hrebeň (cca 850 m) kopíruje vpravo skalnatý zráz, takže je tu zopár miest na vytvorenie panoramatických pohľadov na údolie Baske – Dolná Poruba – Holazne, ale aj Holazne – Horná Poruba. Počasie už nie je nič moc, ale nevadí pretože je už cca 13:00 a slnko by svietilo čiastočne do objektívu. Ak chcete fotiť, tak tu do poručujem byť zrána. Pokračujúc ďalej dostávam sa k prudkému klesaniu k Homôľke. Podľa GPS a kalibrovanej mapy nekopíruje fyzické označenie modrej modrú v mape. Dostávam sa do sedla Homôľka z druhej strany Homôľky. Fotím posledné výhľady na východ, vidieť ešte kúsoček Veľkej Fatry. pekne je vidieť neďaleký Kľak. Klesám ďalej ku zrekonštruovanej veľkej chate Homôľka. Okolo nej prejdem ku parkovisku pod vlekmi a idem sa občerstviť do poloprázdneho „bufetu Partizán“.


 

Chata Homôlka
nazývam nie hlavnú chatu, ale vyššie spomenutý bufet Partizán, lebo tak to osobne nazývam odjakživa. Vnútri asi len traja domáci. Nič očarujúce ani uspokojujúce. Ani v lete, keď tu chodievam na bicykli, nebýva otvorené inokedy ako cez víkend. Odchody autobusov si musím ísť pozrieť až na zastávku.

 

Do Dolnej Poruby
idem po žltej, pretože zo zastávky od chaty Homôlka smerom na Ilavu toho veľa v nedeľu nejazdí. Aspoň v mojom čase. Povedľa bufetu fotím prázdny lyžiarsky svah, po ktorom sa ženie nahor voľajaké auto. Snáď tam idú pracovne nie z roztopaše, pomyslel som si. Občas tu brázdia kopce v lete motocyklisti. Od Homôlky cez Trtavku na Baske, ak to zaujíma kompetentných. Cez víkendy ich tu iste bez problémov nájdu. Klesám teda po žltej na horný koniec Dolnej Poruby.

 

Odjazd
z horného konca sa odjazd opäť nekoná, lebo nič nejde. Keďže mám čas, deriem podrážky na asfalte a idem dolu dedinou, ktorá je dostatočne rozťahaná v doline. Po ľavej strane obzerám masív Baske a tipujem, kde asi ma Mečiar na dedinou chalupu. Na poslednej zastávke na dolnom konci Dolnej Poruby dopíjam termosku, spratávam fotoaparát, kontrolujem 20 km prejdenej trasy na GPS a čakám 20 minut na autobus. Čaká ma Omšenie, Trenčianske Teplice a v Trenčianskej Teplej budem ešte prestupovať. Do autobusu som vo svojej žltej bunde vcelku zapadol, domáci idú na hokej do Trenčína. Žlté šály a žltočervené doplnky. Vraj hrá Skalica. Prehrali 5:7, nevyšlo im to. Mne túra áno, som spokojný.

Do videnia a navštívte nás opäť.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one